Ázia,  Bangkok,  Thajsko

Ako sme sa stratili v Bangkoku a takmer každý sa nás snažil oklamať

Ako sme našli vynikajúce raňajky

S Maťom sme sa zhodli, že by sme mohli navštíviť Grand Palace, oficiálnu rezidenciu kráľa. V hoteli sme raňajkovať nechceli, pretože nám prišli predražené (200 THB na osobu), tak sme sa rozhodli, že si niekde cestou niečo kúpime. Hneď pri hoteli sme našli tetu, ktorá predávala palacinky. Rozhodli sme sa, že jej dáme šancu, pretože tie, ktoré sme jedli na Phukete boli vynikajúce. Teta bola veľmi milá, ale nevedela vôbec po anglicky, to však nebol problém. Jedna palacinka stála 30 THB a bola preliata salkom a posypaná cukrom. Bola naozaj výborná, preto sme u nej raňajkovali každý deň.

DSC_0779

Na turistoch sa snažia ryžovať na každom kroku

Vystúpili sme zo stanice metra a aby sme sa zorientovali, tak sme vytiahli mapu. V tom si nás ale všimla jedna miestna pani, ktorá sa zaujímala o to, čo hľadáme, kam chceme ísť a ponúkla sa, že nás doprovodí k taxíku, pretože sa veľmi ľahko môžeme stratiť. Priviedla nás do prístavu, kde nám jej partner ponúkal plavbu po rieke. Snažil sa nám nahovoriť, že Grand Palace je zatvorený a plavba je skvelá náhrada. Ponuku sme odmietli a odišli sme preč. Neskôr sme zistili, že v Bangkoku takto fungujú kšeftári, že keď vidia turistu, tak sa mu okamžite snažia niečo predať. Odporúčam s nimi nikam nechodiť a hlavne im neveriť.

Navštívili sme chrám s obrovským zlatým sediacim Buddhom

Vybrali sme sa teda vlastnou cestou a snažili sme sa čo najviac priblížiť k centru. Prišli sme k chrámu Wat Traimit (Golden Buddha), kde sa nachádza trojmetrová zlatá socha Buddhu, ktorá je najvyššia na svete. Vstupné do samotného chrámu stálo 40 THB a do múzea sa platilo zvlášť, ale v tom sme neboli.

DSC_0653

pasce na turistov v bangkoku
Wat Traimit
pasce na turistov v Bangkoku
Golden Buddha

 

Ako sme sa nechali oklamať tuktukárom

DSC_0656.JPGKeď sme si obzreli Buddhu pohli sme sa ďalej v našej výprave za Grand Palace. Po chvíli chôdze sme narazili na Vstupnú bránu do China Town. Pokračovali sme ďalej, ale vôbec sme sa nepribližovali. Začínali sme už byť zúfalí, takže keď nás pristavil tuk tukár, že nás odvezie za 10 THB, ale s podmienkou, že budeme mať jednu zastávku u krajčíra, tak sme súhlasili. Pri krajčírovi nám tuktukár povedal, že stačí ak strávime v obchode 10 minút. Po tom ako sme sa po 10 minútach vrátili von nám tuktukár oznámil, že sme tam boli krátko a, že nás ďalej neodvezie, kým si niečo vnútri nekúpime, čo sme razantne odmietli, tak nás tam nechal a viac sa s nami nebavil. Následne sme s hrôzou zistili, že nás odviezol na úplne opačný smer ako sme pôvodne chceli ísť. S ťažkosťou sme sa teda vybrali k vode, že tam snáď narazíme na vodný taxík.

Nanútená plavba po rieke Chao Phraya

DSC_0681
Ako som šoférovala longboat 🙂

Namiesto vodného taxíka sme narazili na ďalšieho kšeftára s plavbami po rieke Chao Phraya. Boli sme už unavení a totálne stratení, tak sme sa len tak spýtali, že koľko tá plavba stojí. Bolo to 1100 THB na osobu. Po chvíli zjednávania sme sa nedopracovali k cene, ktorá by nám vyhovovala, tak sme sa otočili a odišli. Po chvíľke nás dobehla slečna s ponukou, že pokiaľ počkáme 20 minút, tak nám privezú loďku a súhlasia s cenou 800 THB za oboch. To sa nám pozdávalo a súhlasili sme. Po sľubovaných 20-tich minútach prišiel longboat, ktorý sme mali iba pre seba. Plavba nakoniec nebola taký zlý nápad. Trvala dve hodiny a pozreli sme si z loďky všetky chrámy, ktoré boli pozdĺž rieky, napríklad Wat Arun (Temple of Dawn), ktorý opravovali a bol celý pod lešením. Dokonca som si mohla zašoférovať longboat. Počas plavby sme sa zastavili u obchodníka na loďke, ktorý predával nápoje, klobúky a iné nepotrebné hlúposti, ktoré boli samozrejme poriadne predražené. Plavili sme sa okolo veľmi „nenažraných“ rýb, ktoré bolo možné kŕmiť. Videli sme zastávky na lodné taxi a miestne chudobné obyvateľstvo. Pri plavbe naspäť zabralo najviac času čakanie pred plavebnou komorou a v nej. Naša plavba sa pomaly končila a miesto, kde sme mali vystupovať bolo iba kúsok vzdialené od Grand Palace. Veľmi ma ale nahnevalo, že pri tom ako sme vystupovali, tak šofér naťahoval ruku, že chce peniaze. Po pol dni, keď sa nás snažilo oklamať zopár ľudí som bola taká naštvaná, že som Maťa odtiahla preč.

DSC_0695
Wat Arun pod lešením
DSC_0676
Zastávka lodného taxi
DSC_0686
Výletný longboat
DSC_0691
„Plávajúce trhy“
DSC_0693
Výstupná stanica a memorial pre kráľa

Prečo sme sa nedostali do Grand Palace

Ocitli sme sa iba kúsok od miesta, kvôli ktorého návšteve sme zabili pol dňa. Prvý problém, ktorý nás stretol bol, že ani v okolí nemôžete mať odhalené ramená a kolená. Takže šup na seba šatku. Keď sme konečne našli vstup do Grand Palace, so smútkom sme zistili, že potrebujeme mať doklad totožnosti, aby sme sa tam mohli ísť pozrieť. Oba naše pasy boli zamknuté v hotelovom sejfe, takže sme sa tam nakoniec nedostali. Mimochodom vstupné stojí 500 THB.

Miesto, kde sme našli najdlhšiu zlatú sochu Buddhu

DSC_0709Trošku sklamaní sme sa teda rozhodli, že sa pozrieme do Wat Pho (Temple of reclining Buddha), v ktorom sa nachádza 46 m dlhá a 15 m široká zlatá socha Buddhu. Cestou sme sa pýtali niekoľkých ľudí ako sa tam dostaneme, ale všetci nám povedali, že je zavretý a nedostaneme sa tam. Malá rada: ak vám niekto povie, že je nejaký chrám zatvorený, neverte mu, klame. Tak to bolo aj u nás. Wat Pho sme nakoniec našli bez pomoci a čuduj sa svete, bol otvorený. Vstupné bolo 100 THB pre turistov a pre Thajcov zadarmo, tak ako do všetkých ostatných chrámov. Vnútri sme našli dokonca sošku Buddhu akého poznáme u nás – malý, tučný človiečik. Keďže Wat Pho  nie je iba jeden chrám, ale komplex viacerých budov, tak sme nahliadli aj do ostatných. V jednom sa nachádzala zlatá socha sediaceho Buddhu, v ďalšom zlatá socha stojaceho Buddhu, na dvore dokonca kopec zlatých a čiernych sediacich Buddhov. Po tom ako sme videli už všetko, čo sa v tomto komplexe vidieť dalo, sme sa vybrali cestou naspäť do hotela.

Cesta naspäť do hotela 

DSC_0752

Keďže sme sa nechceli nechať oklamať ďalším tuktukárom a autobusy sme viac nevideli ako videli, tak nám nezostalo nič iné iba ísť pešo k najbližšej stanici metra. Cesta nám trvala niečo okolo hodiny. Vzali sme to cez China town, ktoré som chcela veľmi vidieť a to by som ani nebola ja, keby som nás v tržnici nestratila. Čakala som ale, že bude vyzerať trošku inak a čo ma najviac šokovalo, boli pečené kačky aj s hlavami. Keď sme sa konečne vymotali z tržnice, našli stanicu metra Hua Lampong a dorazili do hotelu, tak sme obaja spadli do postele ako dve mrtvolky.

DSC_0750
China town
DSC_0748
Tržnica v china town
bangkok
Tržnica v China town
%d blogerom sa páči toto: